Helart

1·

1·​Príspevok je v drobnostiach dopracovanou verziou textu práce Kyjatické hračky, s ktorou som v šk. roku 2016/2017, ako poslucháčka I. ročníka odboru etnológia na Katedre etnológie a muzeológie FiF UK, získala 3. miesto na fakultnom kole ŠVOK. Školiteľkou práce bola doc. PhDr. Hana Hlôšková, CSc

Úvod

​„Medzi prvé prostriedky pôsobenia dospelých na deti patria hry a hračky. Sú totiž detskej psychike najvlastnejšie, a preto pre rozvoj celého detského organizmu a duševný vývoj nepostrádateľné.“ (Michalides, 1972: 7). Fenoménu hry ako takej a klasifikácii detských hier na Slovensku sa komplexne venoval K. Ondrejka (Ondrejka 1976).

Dospelí vyrábali hračky pre deti vzhľadom na svoje individuálne schopnosti a dostupný materiál. S vývojom kultúry a spoločnosti sa rozvíjali aj spôsoby výroby hračiek. Ľudová hračka je teda okrem svojej primárnej zábavno-výchovnej funkcie aj ukazovateľom rozmanitosti materiálnych zdrojov a kultúrnej tradície jednotlivých regiónov a lokalít.

Detskú hračku je možné analyzovať z rôznych hľadísk, či už ako dôležitú súčasť výchovného procesu dieťaťa, prostredníctvom jej zábavnej a výchovnej funkcie alebo ako neodmysliteľnú súčasť ľudového umenia. Rozhodla som sa pozrieť na hračku práve ako na súčasť ľudového umenia, ktoré približuje individuálne schopnosti jej výrobcov a špecifiká lokality, v ktorej sa hračky vyrábali, respektíve stále vyrábajú. V príspevku sa budem venovať konkrétne kyjatickým hračkám, ktoré ma zaujali hlavne svojím nadčasovým dizajnom a viac ako dvestoročnou tradíciou.

Informácie potrebné k ozrejmeniu historického vývoja kyjatickej hračky som získavala od riaditeľky Gemersko-malohontského múzea, etnografky O. Bodorovej, a z jej odbornej štúdie (Bodorová: 2005). Ďalším významným zdrojom pre štúdium kyjatických hračiek bola pre mňa dizertačná práca M. Liptákovej – Remeslo pre 21. storočie, publikácia Drevené ľudové hračky od E. Pančuhovej, Ľudové hračky na Slovensku od P. Michalidesa a Tradičné hry detí a mládeže na Slovensku od Klimenta Ondrejku. Pre analýzu vzhľadových špecifík hračiek som informácie získavala z odborných publikácií Š. Mruškoviča, O. Danglovej a E. Horváthovej.2 V práci som čerpala aj z dát získaných z vlastného terénneho výskumu, ktorý som uskutočnila v Lazanoch u A. Oboňu.

2Presné bibliografické údaje uvádzam v zozname literatúry

Fenomén kyjatickej hračky

Hlavným špecifikom kyjatických hračiek je ich jedinečné zdobenie. Hračky sa zdobia vyrývaným ornamentom, ktorý odkrýva prirodzenú farbu dreva, nachádzajúcu sa pod nánosom moridla alebo farby. Kyjatické hračky sa vyrábajú výlučne z bukového dreva. Polotovar pre výsledný výrobok sa získava štiepaním bukovej guľatiny a jej následným sušením. Z hľadiska použitého materiálu je dôležité uviesť, že pri kyjatických hračkách výrobcovia nepoužívajú iný materiál ako drevo. Aby bol zachovaný pôvodný technologický postup pri výrobe, je potrebné, aby bolo telo hračky spojené s jej podstavou kolíkovým spojom bez lepidla alebo bez kovových spojovacích prvkov.

Pred aplikáciou rytého ornamentu sa drevený polotovar povrchovo upraví moridlom. V minulosti sa na túto úpravu používali farbivá zhotovené z prírodných materiálov, ako napríklad uvarená trnková kôra. Pri tomto spôsobe prifarbovania polotovaru je najväčšou nevýhodou krátka životnosť farby a jej postupné vyblednutie. Výhodou prírodných moridiel je vyniknutie štruktúry dreva, ktorá nie je farebným nánosom úplne prekrytá.

Najvýraznejší prvok dekóru kyjatických hračiek, ich rytý kruhový ornament sa nazýva aj kružbová výzdoba. Rezbu výrobca realizuje prostredníctvom viacerých nástrojov. Okrem klasických rezbárskych nástrojov je pre výrobu týchto hračiek špecifické, že remeselník si sám vyrobí prispôsobené kružidlo, ktoré nie je ukončené tuhou, ale rydlom. Práve pomocou rydla vznikajú všetky kružnicové časti ornamentu. Ornament kyjatických hračiek je striktne lineárny a obojstranný (Lipková, M., 2016: 150).

Rytý ornament – motív a symbolika slnečnej rozety

Spätosť človeka s prírodou sa do značnej miery odrazila aj na vzhľade hračiek.

Z umeleckej stránky boli výrobcovia inšpirovaní prírodnými motívmi a slnečnou rozetou. Práve slnečné rozety majú v slovenskej ľudovej kultúre okrem svojej grafickej príťažlivosti aj symbolický charakter. V tradičných predstavách ľudí je slnko zdrojom pozitívnej magickej sily, tepla a čistoty. ​„Slnko bolo nielen zdrojom svetla a tepla, ale podľa súvekých predstáv do

značnej miery paralyzovalo činnosť nadprirodzených síl“(Horváthová,​ E., 1977: 163).

Môžeme predpokladať, že okrem primárnej estetickej funkcie, mali ryté ornamenty na nábytku a hračkách kyjatických majstrov aj symbolický význam. Iné hypotézy o význame motívov predostiera Oľga Danglová. Prostredníctvom tvrdení D. Stránskej3 poukazuje na to, „​že ide o motívy, ktorých kresba prirodzene vyplynula z technologického princípu kružnice“​ (Danglová, O., 2001: 43), ktorý umožňoval využiť tieto motívy aj tými výrobcami, ktorí nedisponovali tesárskym náradím.

Symbolika ornamentálnej výzdoby hračiek na príklade drevených súsekov a skríň

Výzdoba kyjatických hračiek, ktorá pozostáva z variácie rytých ornamentov, ktorú výrobcovia využívali aj pri dekorovaní drevených skríň a súsekov. Symbolike zdobenia sa bližšie venuje Štefan Mruškovič (Mruškovič 1974), ktorý tvrdí, že výtvarné stvárnenie výzdoby súsekov a skríň zachováva kontinuitu ustálenú stáročiami, a to nielen na území Slovenska. ​„Z ornamentálnych prvkov vedeli výrobcovia zdôvodniť už len archetypné motívy

– kružnicu s astrálnou ružicou, kríž – ako symbol ochrany a požehnania, vetvičkový motív – ako symbol obilného klasu. Ostatné prvky sú proste dekorom, s odôvodnením „nejako som to musel vyplniť“ (Dubodiel): prípadne: „jako mi to višlo“, „jak to žádali tí doski“ (​Petrova

Lehota)“ (Mruškovič​ 1974: 101).

História kyjatických hračiek a spojitosť s výrobou nábytku

P. Michalides uvádza, že ľudoví výrobcovia na území Slovenska poznali vďaka prevládajúcemu horskému terénu vlastnosti dreva a svoje skúsenosti uplatňovali nielen pri výrobe najrôznejších predmetov dennej výroby, ale aj hračiek (Michalides 1972:102). Dostupnosť materiálu zohrala dôležitú úlohu aj pri výrobe kyjatických hračiek. Obec Kyjatice sa nachádza na južnom Slovensku, neďaleko okresného mesta Rimavská Sobota. Obyvatelia tejto lokality využili zdroje, ktoré im ponúkali priľahlé lesy a popri hospodárení začali vyrábať drevené skrine a súseky, ktorých export dosiahol až za hranice Slovenska. Popri výrobe nábytku sa v Kyjaticiach začala formovať hračkárska tradícia, ktorej počiatky sa datujú na začiatok 19. storočia.

3STRÁNSKÁ, D., 1962, Súseky, skřinky a štrychy na východní Moravě a Slezku. Časopis slezkého muzea, 11,

1-20

Poznávacím znakom kyjatických hračiek je zdobenie ornamentom, ktorého hlavným motívom sú kružnice v rôznych obmenách, dopĺňané variáciami prírodných vzorov. Zdobenie týmto charakteristickým spôsobom je rozšírené na obilných zásobniciach a skriniach vo viacerých oblastiach Európy, avšak jeho prenos na hračky je ojedinelý. Práve vďaka tomu sú kyjatické hračky, ktoré sa po úpadku nábytkárskej tradície stali primárnym zameraním lokálnych výrobcov, ľahko rozpoznateľné od iných drevených hračiek.

Úpadok výroby po roku 1918

Kyjatické hračky sú významnou súčasťou materiálnej kultúry Slovenska nielen vďaka svojmu výtvarnému stvárneniu. Ich výroba prešla v priereze dvoch storočí vzostupmi a pádmi a vytvoril sa tak trend opakujúcej sa tradície. Ako uvádza O. Bodorová, výroba nábytku a hračiek, počínajúc začiatkom 19. storočia, zaznamenala prvý väčší pokles v roku 1918, keď sa následne so vznikom ČSR “uzavreli“ hranice. Export lokálnych výrobkov bol pozastavený a samotná výroba sa v dôsledku tejto situácie nejavila ako rentabilná. Vývoz nábytku a hračiek bol pre obyvateľov Kyjatíc dôležitou súčasťou zárobku, a tak boli po úpadku výroby nútení hľadať si prácu v okolitých mestách a obciach rimavskej doliny. Vďaka rozvoju priemyslu v tomto období nachádzali prácu hlavne vo vznikajúcich továrňach (Bodorová 2005: 113).

Úloha Štátneho ústavu pre zveľaďovanie živností v kontexte obnovy výroby hračiek

O výrazný medzník v histórii kyjatických hračiek sa postaral Bohumil Šippich,4 ktorý na podnet Štátneho ústavu pre zveľaďovanie živností v Turčianskom sv. Martine zorganizoval kurzy pre kyjatických výrobcov, ktorých cieľom bolo zachrániť a podchytiť tunajšiu hračkársku tradíciu. Štátny ústav bol založený v roku 1924, hlavne vďaka iniciatíve predstaviteľov slovenského živnostníctva. ​„Popredné osobnosti živnostníctva si uvedomovali, že pre zachovanie remesla a drobného obchodu v podmienkach masovej veľkovýroby bolo nevyhnutné zabezpečiť živnostníkom zvyšovanie kvalifikácie a odborné poradenstvo.“5 Bohumil Šippich, významný český výtvarník a tajomník spolku Slovenská práca,

4Bohumil Šippich (22. 2. 1885 Brandýs nad Labem – 8. 1. 1935 Martin).

5GOSSÁNYI, Vojtech, 2005, Štátny ústav pre zveľadovanie živností, In: Hospodárske noviny, dostupné na internetovom portály: http://hnporadna.hnonline.sk/podnikanie/109382-statny-ustav-pre-zveladovanie-zivnosti-v-martine

sa väčšina miestnych mužov zapojila do výroby“ (Liptáková​ 2016: 154). Navrhol nové predlohy inšpirované pôvodným vzhľadom kyjatických hračiek a tak ich môžeme rozlíšiť podľa období – do roku 1926 a po uvedenom roku. Zjednodušil konštrukciu a inšpiroval aj prechod z prírodných farebných moridiel na kupované, s dlhšou trvácnosťou.

B. Šippich dal výrobcom, ktorých počas kurzu viedol, voľnú ruku v tvorení rôznych variácií ornamentov, čím sa zvýraznil rukopis daných tvorcov. Okrem školenia výrobcov zabezpečoval aj kontakty potrebné pre rentabilný odbyt hračiek. Jeho prínos v tejto sfére je viditeľný hlavne v skutočnosti, že po jeho úmrtí v roku 1935 sa rozmach výroby opäť zastavil a pretavil sa do neorganizovaného predaja Výrobu hračiek v nasledujúcich rokoch charakterizuje individuálna tvorba viacerých majstrov a amatérskych výrobcov, ktorá sa do dnešného dňa nepretransformovala do organizovanej formy, akou bola hromadná výroba v Kyjaticiach založená počas kurzov v rokoch 1926 a 1927.

Dielo vybraných majstrov

Od počiatkov výroby hračiek sú známe mená viacerých majstrov, ktorí v rôznom rozsahu zasiahli do vývoja kyjatickej tradície. Najväčší počet výrobcov sa koncentroval v okolí Kyjatíc, avšak čaru kyjatických hračiek podľahli remeselníci a amatérski výrobcovia aj z iných častí Slovenska. Početná skupina odborníkov vzišla z kurzov, ktoré pod záštitou Štátneho ústavu pre zveľaďovanie živností organizoval B. Šippich. Podľa O. Bodorovej, ktorá čerpala z výskumnej práce P. Stana6, išlo o 11 výrobcov z Kyjatíc a priľahlého Babinca:

Ondrej Sabo, Ján Petráš, Ján Séleš, Ján Beňo, P. Šišiak, O. Voliar, J. Voliar, J. Furda, J.

Buchtár, J. Strukan a J. Furda (Bodorová 2005: 114). Výrobky Jána Beňa boli inšpiráciou pre Rudolfa Stehlíka, ktorý nadviazal na výrobu kyjatických hračiek v roku 1994. „​Staručký majster ho do tohto pozoruhodného remesla na poslednú chvíľu ešte stihol zasvätiť“ (Bodorová 2005: 116). Na dielo Rudolfa Stehlíka a Antona Oboňu, ktorý sa venoval výrobe kyjatických hračiek z obdobia pred rokom 1926 sa zameriavam v nasledujúcej časti práce.

6STANO, P., Ľudové hračky z Kyjatíc, Umění a řemesla 4, 1959

Rudolf Stehlík

Rudolf Stehlík sa venoval výrobe kyjatických hračiek od roku 1990. Narodil v roku 1940 v Kokave nad Rimavicou a väčšinu života prežil v Krásnej pri Veľkých Teriakovciach. Kyjatice sa nachádzajú neďaleko jeho bydliska, preto mal k ich objaveniu pomyselne bližšie, ako Anton Oboňa. Jeho najväčšou zásluhou bola propagácia kyjatických hračiek a snaha o vytvorenie dielne zamestnávajúcej viacerých remeselníkov, ktorí by výrobu rozšírili. Náhla smrť v roku 2010 mu tieto plány zmarila a projekt sa nepodarilo dokončiť. Napriek tomu sa

v Rakúsku, Nemecku, USA či v Kanade (Bodorová 2005:116).

Anton Oboňa

Počas mojej cesty za kyjatickými hračkami som sa vydala aj za majstrom Antonom Oboňom z Lazian, ktorý sa výrobe kyjatických hračiek venuje už od roku 1969. Narodil sa v roku 1939 v Prievidzi a vyštudoval Odborné učilište drevárske. Celý svoj profesionálny život zasvätil reštaurátorstvu v múzeu v Bojniciach, kde pôsobil od roku 1958 až do odchodu do penzie. Práve každodenné reštaurovanie a snaha o zachovanie pôvodného vzhľadu historických artefaktov najviac ovplyvnili jeho pohľad na kyjatické hračky. Vďaka práci reštaurátora mal tiež prehľad o muzeálnych zbierkach naprieč celým Slovenskom a práve počas návštevy Slovenského národného múzea v Martine objavil kyjatické hračky, ktoré ho oslovili natoľko, že neskôr ich výrobe venoval značnú časť voľného času.

Ďalším impulzom boli preňho výstavy organizované Ústredím ľudovej umeleckej výroby. ​„Inšpirovalo ma to, že som poznal tamtie súťaže a výstavy ÚĽUVácke, a táto technika stará ( pozn. rytý ornament), nebola tam zastúpená vôbec. To ma tak zožieralo, že doparoma,

nedalo by sa spraviť niečo také, kedy by sa taká technika zaujímavá použila“ (Oboňa,​ A., 2017). Prvé dva kyjatické súseky vyrobil na výstavu Ruky a materiál, ktorá sa konala na Bojnickom zámku. Ďalšie štyri roky sa venoval zlepšovaniu svojich výrobkov, a až keď bol

so svojou tvorbou spokojný, odniesol prvú kolekciu hračiek na posúdenie výtvarnej komisie

ÚĽUVu.

Komparácia prístupov Antona Oboňu a Rudolfa Stehlíka

Anton Oboňa sa k výrobe kyjatických hračiek dostal vďaka svojej práci reštaurátora na Bojnickom zámku. Jeho vzdelanie a presvedčenie o dôležitosti odkazu minulosti ho viedli k dodržiavaniu tradičných predlôh. Ako som sa dozvedela z rozhovoru s Antonom Oboňom, jediné čo obmieňal, boli variácie ornamentov. Tento trend je známy už u prvých výrobcov a pestrá škála vzorov je pre kyjatickú hračku špecifická. Rudolf Stehlík, rodák z Kokavy nad Rimavicou, mal ku kyjatickej výrobe blízko aj geograficky. Vyrastal v oblasti, kde sa hračky vyskytovali a bolo možné s nimi prísť do styku aj mimo múzeí a galérii. Inšpiráciou pre neho bola zbierka Jána Beňa, ktorého radíme do druhej vlny Šippichovho kurzu pre obnovenie výroby hračiek.

Dominantným rozdielom v prístupoch Oboňu a Stehlíka je práve ich zameranie sa na výrobu hračiek z rôznych období. Hračky Antona Oboňu spĺňajú výtvarné a technologické kritériá hračiek, ktoré boli vyrábané pred pôsobením Štátneho ústavu pre zveľaďovanie živností a Rudolf Stehlík pokračoval v spracovaní ovplyvnenom práve vlnami kurzov v rokoch 1926,1927 a 1934. Obaja výrobcovia sa stali vďaka precíznemu zvládnutiu technologických postupov Majstrami ľudovej výroby ÚĽUVu.

Za dôležitú považujem snahu Rudolfa Stehlíka o vybudovanie dielne vo Veľkých Teriakovciach, ktorá by zabezpečila rozmach výroby. Počas svojej aktívnej tvorby kyjatických hračiek sa snažil o ich propagáciu a práve plány na spustenie výroby hračiek viacerými majstrami pripomínajú počin Štátneho ústavu pre zveľaďovanie živností v Turčianskom sv. Martine. Po úmrtí Rudolfa Stehlíka ostala dielňa nedokončená a nenašiel sa nikto, kto by v rozpracovanom projekte pokračoval.

Záver

„Najstarší nábytok, ktorý bol identifikovaný ako pochádzajúci z kyjatickej oblasti,

pochádza z roku 1810“ (Lipková​ 2016: 150). Spolu s nábytkom vyrábali kyjatickí majstri aj hračky, ktoré spočiatku plnili funkciu doplnkového zárobku na trhoch. Po úpadku výroby nábytku v roku 1918 sa jeho export nepodarilo obnoviť. P. Stano (Lipková 2016) opisuje zlomový akt, keď miestny učiteľ Mikuláš Toldi upozornil Štátny ústav pre zveľaďovanie živností v Martine na zanikajúcu výrobu kyjatických hračiek a nábytku. Tradícia výroby

hračiek bola vďaka tomuto podnetu v roku 1926 obnovená, a približne do roku 1945 fungovala v organizovanej forme. Po tomto období výroba začala stagnovať a do dnešného obdobia sa jej venujú len individuálni výrobcovia. Jediný pokus o obnovenie dielne, v ktorej by kyjatické hračky produkovalo viacero výrobcov, inicioval v roku 2006 R. Stehlík. Tento projekt sa nepodarilo dotiahnuť do finálnej fázy a výroba nebola spustená. Napriek tomu je tradícia výroby kyjatických hračiek aj v dnešnej dobe živá prostredníctvom individuálnych výrobcov. Zásluhu má na tom predovšetkým ÚĽUV, ktorý centralizuje aktívnych výrobcov a kyjatické hračky sprístupňuje širšej verejnosti.

Úryvok z rozhovoru s Antonom Oboňom

Rozhovor bol uskutočnený 4. marca 2017 počas návštevy majstra Antona Oboňu v Lazanoch.

Pán Anton, prečo a kedy ste sa rozhodli začať vyrábať kyjatické hračky?

Do ÚĽUVU som začínal s týmto robiť v šesťdesiatom deviatom. Inšpirovalo ma to, že som poznal tamtie súťaže a výstavy úľuvácke a táto technika stará, nebola tam zastúpená vôbec. To ma tak zožieralo, že doparoma nedalo by sa spraviť niečo také, kedy by sa taká technika zaujímavá použila. U nás bola vtedy taká výstava v zámku s názvom Ruky a materiál, kde sa prezentovali výrobcovia. Tak som si ešte predtým povedal - spravím jeden súsek maličký a jeden väčší. Tak som spravil a reku nech ten väčší do múzea majú a ten druhý reku do ÚĽUVu zoberiem, že čo mi povedia. Zhodou okolností prišla pani Mazáková z ÚĽUVu, to bolo už po výstave a mal som ten jeden súsek položený na pracovnom stole. Ona mi vraví, že ide robiť výstavu čipiek do tých severských krajín, ako Nórsko, Švédsko. A vraví mi, viete aké to bude nádherné, pootvorený súsek a z toho tá čipka, reku to bude ohromná dekorácia. Tak si ho zobrala, ale štyri roky tam v ÚĽUVe bol súsek, a už som si aj vravel, že by bolo aj vyplatiť a čo. (smiech)

Počas tých štyroch rokov ste ÚĽUV nenavštívili? Ako začala vaša spolupráca?

Bol som tam aj počas tých rokov a pani Mazáková mi raz hovorí, že aby som sa zastavil, že mi poukazuje ešte aj iné veci. Tak to ona mi ukázala tých pár hračiek, čo mali v ÚĽUVe ešte

od prvých majstrov z Kyjatíc. Tak som to popozeral, no reku fajn, už sa mám čoho chytiť. Potom som bol ešte v múzeu v Martine pozrieť a zháňal som literatúru, ale tej bolo málo. Až potom som išiel aj s hotovými kusmi na ukážku za hlavným výtvarníkom, pánom Stanom do ÚĽUVu. Ten mi hovorí dobre, ale sprav toho viacej. Tak ja som sa inšpiroval hlavne tými Obilnými zásobnicami, [pozn. Š. Mruškovič: Obilné zásobnice] a dá sa povedať, že vtedy som aj začal dodávať do ÚĽUVu.

Aké boli kritéria ÚĽUVU pre zaradenie vašich výrobkov do ich predávaného

sortimentu?

Pani Mazáková bola v tom období na dokumentácii, a tam keď niekto prišiel s výrobkami, kdeže by ho hneď zobrali. Mali prísne kritériá. Bola tam výtvarná komisia a aby vás zobrali, muselo mať všetko perfektné spracovanie. Ja som to päť rokov pripravoval, kým som hračku niekomu ukázal - mal som to zložitejšie ako dnes, lebo nebolo ani tej literatúry, ani kusa som nemal v ruke pre inšpiráciu.

Na hračkách je vzhľadovo zaujímavá kružbová výzdoba. Podľa akých predlôh ste ju na

svoje výrobky vyrývali vy?

Ja keď som robil tie vzory, viete aby pasovali k veľkosti hračky, som ich musel toľkokrát prekresliť, kým to tam pasovalo. Nie je to vôbec jednoduché. A čo som našiel po múzeách, vzory boli jednoduchšie, ja som ich spravil trošku bohatšie. Ten základ som použil, ale ostatné som si prispôsobil a spravil aj svoju dekoráciu. Nie je to jednoduchý proces. Tú robotu nezaplatí nikto. Ja som to tak povedal, aj keď začínal Stehlík, nech odpočíva v pokoji. Ja som s ním nebol, ale čítal som o ňom a videl som jeho robotu.

Literatúra:

BODOROVÁ, Oľga: ​Kyjatické hračky v kontexte výstavy hračiek Rudolfa Stehlíka In: Zborník Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote 1, 112 – 116, Rimavská Sobota 2005.

DANGLOVÁ, Oľga: ​DEKOR SYMBOL, Dekoratívna tradícia na Slovensku a európsky kontext,​Bratislava 2001.

HORVÁTHOVÁ, Emília: ​Príroda v svetonázorových predstavách slovenského ľudu.​ In: Studia Academica Slovaca,​6, 161 – 175, Bratislava 1977.

LIPKOVÁ, Michala: ​Remeslo pre 21. storočie – Dizertačná práca, Slovenská technická univerzita, Fakulta architektúry, Bratislava 2016.

MICHALIDES, Pavol: ​Ľudové hračky na Slovensku.​Bratislava 1972.

MRUŠKOVIČ, Štefan: ​Obilné zásobnice,​89 – 92, Martin 1974.

ONDREJKA, Kliment: ​Tradičné hry detí a mládeže na Slovensku,​Bratislava 1976.

PANČUHOVÁ, Eva: ​Drevené ľudové hračky,​Martin 1988.